Mária Mesárošová, Mgr., narodená v roku 1951 v Pezinku – pesničkárka, skladateľka, poetka. Absolvovala PdFUK a štvorsemestrálne štúdium pedagóg bábkoherectva na DAMU v Prahe. Pôsobila 15 rokov ako pedagogička literárno-dramatického odboru ZUŠ Eugena Suchoňa v Pezinku. V čase totalitného režimu bola pre vieru vypočúvaná a prenasledovaná. V roku 1993 ťažko ochorela a odišla do invalidného dôchodku.
S tvorbou vlastných piesní sa prezentovala na pesničkových recitáloch aj v rodnom Pezinku. V r. 1976 vznikli prvé nahrávky jej skladieb v Slovenskom rozhlase.

Zhudobnila niektoré básne Štefana Sandtnera, Karola Strmeňa, Andreja Dermeka, Milana Rúfusa, či Michala Chudu. Ukážky zo svojej literárnej i pesničkovej tvorby prezentovala v relácii – My všetci ako sme tu – v Slovenskom rozhlase (1994). Venuje sa aj zhudobňovaniu básní pre malé javiskové formy. Je autorkou bábkovej hry Cesta za fialkou, napísanou na motívy Rozprávok po telefóne od G. Rodariho.
Z príležitosti 750-teho výročia smrti sv. Kláry upravila divadelnú hru Terézie Barokovej – Cesta lásky. Je autorkou textovej i hudobnej zložky piesní tejto divadelnej hry, ktorú aj režírovala. Účinkujúci – rehoľníci zo všetkých františkánskych ženských i mužských reholí na Slovensku i mladí amatéri ju hrali s veľkým entuziazmom v Bratislave, Pezinku, Žiline … (2003-2004).
Spolupracuje s pezinským zborom Káčko a s chrámovým zborom Ad una corda ako skladateľka i textárka.
Od roku 2014 je členkou Spolku slovenských spisovateľov.

Jej prvú básnickú zbierku Čakám čas múdrych bláznov vydalo Knižné centrum Žilina (2011), zbierka Naboso / r, 2013/ a Pokropené nehou /r.2015 / vyšlo vo vydavateľstve Familiaris.
Obidve posledné zbierky ilustroval akademický maliar Milan Janík.

Ocenenia
Získala cenu primátora mesta Pezinok za zbierku básní Naboso, s prihliadnutím na dlhoročnú prácu s deťmi a mládežou v ZUŠ.

Básnik Teofil Klas (Jozef Zavarský) o nej vo svojej recenzii píše: „Naozaj málo je takých autorov (okrem už osvedčených, etablovaných), čo by ma boli svojou vnútornou kvalitou presvedčili, že majú čo povedať človekovi dneška – ale aj človekovi budúcemu, skrátka potomkovi – , že preciťujú seba, svoj život, svoje okolie, svoj vesmír, svoju spätosť s Bohom a s ľuďmi ako čosi zásadne bytostné, že sa cítia volaní a povolaní hovoriť prorockým jazykom bez ohľadu na to, či sa to ako také v spoločnosti vníma a reflektuje… Skrátka, je to vo svojich najlepších veršoch poetka par excellence.“

 

Ukážky z mojej tvorby

Ráno dokopy nič

(O hriešnosti)

Ráno dokopy nič

a predsa

deň toľko času

naprší

že hneď sa zotmie

a večer stojí

pred tebou

ako baran

a bezhlavo

naráža do tvojich

pozamykaných

a čerstvo napršaných

kaluží

 

Mapovanie

(Vietor vanie kam chce)

Z koralových útesov

pestrých fráz

Z ostrova agónie

(z modlitieb a hriechov)

Krikľavo tichá

v symbióze nálezov a strát

vypočítaná do mnohých otáznikov

z domova návštev v samote

bolestne pribitá o radosť

opustená šepkám stenám

do fortissima

ach Pane vezmi

vezmi si ma

Surovo narážam na prázdny priestor

svojej plnosti

Úplne a celkom

štíhla

v kontrapunkte

V legate prírody a kompromisov

pravdivo neskutočná

citlivá na bolestivé

staccata vzťahov

Bez hraníc

slobodne slobodná

úspešne neúspešná

vypadnutá

ťažká nota

zo života

hanblivo sa vyzliekam

v kriku svojho ticha

zo svojich

ilúzií

 

To vôbec nie je morbídne

Tá malá čiastočka

môjho ja

do ktorej podchvíľou

narážam ako do samoty

to si ty

(či ešte predsa ja

tak presne

nepresne určená miestom časom

spôsobom a najmä

príčinou)

Si tu pokojne mlčiaci

a tak presne neviditeľne prítomný

S úžasom pozerám

do požiaru svojho popola

a ďakujem ti

za ten zázračný orchester ticha

čo vo mne hrá

Nežijem už ja

 

Porciunkula

Kostolík malý

ktorého trámy

opravil svätý František

Z čoho ich staval

keď dodnes stoja

postavy živých jasličiek

Staval ich z túžby

z radosti zo sĺz

Z bohatstva ľudskej krehkosti

Toľko jej bolo

Kvitnú z nej chrámy

Človek sa jej už nepustí

Vtáčence pinky

škorce a drozdy

škovránky ranné vtáčatá

Koľko mu piesní

načvirikali

keď kŕmil slovom zvieratá

A čo mu voda

nažblnkala túžob

keď si z nej do rúk naberal

A bola čistá

Poznáš ten Prameň

Večnosť sa doňho pozerá

Guľovačka

Až ti raz poézia

navanie do pečiva

aj trochu peny z piva

nebudeš chcieť už

makové rožky

Snehom ťa prikryjú

ľadové bozky

studených bielych gulí

Hrajú ti na chrbte

Si terčom pre ne

Vyšla si na ulicu

v prestrelkovom smere

Hrajú ti toccatu

skúšajú fúgu

giocoso orchester

nepozná nudu

Zvládli už andante

teraz znie presto

Giocoso orchester

na ľade treskol

Len tvoja vetrovka

si nežne vláči

tú mokrú stopu

po bozkoch snehu v Rači

 

Tak pokračuj

Si ako slnečné ráno

čo sa mi postavilo

pred dvere

Pohybujem sa v ňom

a počúvam tú neuveriteľne

krásnu

cudziu reč

Zúfalo sa ti snažím

porozumieť

no ty sa len usmievaš

Si ako tajomstvo

Bezpečne cítim tvoj dotyk

v melódii lúk

v pevnosti koreňov stromov

i v lietajúcich

padáčikoch púpav

Si tak hlboko vo mne

že keď sa v noci prebudím

moje rozospané ja

si ťa poslepiačky nájde

Aj v spánku počujem

tvoj dych

a čosi nevýslovne krásne

mi šepkáš do tváre

Neviem to vôbec zopakovať

Viem iba že si prajem

počúvať stále

ten známy tajomný

šepot tvojich vĺn

Dýchaš

Dýcham

Tak pokračuj

 

Naboso

(…za Štefanom Sandtnerom)

Po rose tancuje

básnička bosá

Pribehni k nej a

v tráve sa posaď

Prižmúr si oči

dýchaj jej čaro

Málo je takýchto

chvíľočiek

Málo

Rýchlo sa vznáša a

tancuje letí

Spája sa s ozvenou

nebeských sietí

Nadýcha zemičke

úrodné zrnká

Kvapka z jej mokrých nôh

aj na mňa crnkla

Prižmúrim oči a

dívam sa za ňou

Chýbaš mi básnička

belasá studnička

s láskavou tvárou

Chýba len múdrym

bláznom a rose

Chýba len takým

čo chodia tiež

bosé