Mária Mesárošová, Mgr., narodená v roku 1951 v Pezinku – pesničkárka, skladateľka, poetka. Absolvovala PdFUK a štvorsemestrálne štúdium pedagóg bábkoherectva na DAMU v Prahe. Pôsobila 15 rokov ako pedagogička literárno-dramatického odboru ZUŠ Eugena Suchoňa v Pezinku. V čase totalitného režimu bola pre vieru vypočúvaná a prenasledovaná. V roku 1993 ťažko ochorela a odišla do invalidného dôchodku.
S tvorbou vlastných piesní sa prezentovala na pesničkových recitáloch aj v rodnom Pezinku. V r. 1976 vznikli prvé nahrávky jej skladieb v Slovenskom rozhlase.
Zhudobnila niektoré básne Štefana Sandtnera, Karola Strmeňa, Andreja Dermeka, Milana Rúfusa, či Michala Chudu. Ukážky zo svojej literárnej i pesničkovej tvorby prezentovala v relácii – My všetci ako sme tu – v Slovenskom rozhlase (1994). Venuje sa aj zhudobňovaniu básní pre malé javiskové formy. Je autorkou bábkovej hry Cesta za fialkou, napísanou na motívy Rozprávok po telefóne od G. Rodariho.
Z príležitosti 750-teho výročia smrti sv. Kláry upravila divadelnú hru Terézie Barokovej – Cesta lásky. Je autorkou textovej i hudobnej zložky piesní tejto divadelnej hry, ktorú aj režírovala. Účinkujúci – rehoľníci zo všetkých františkánskych ženských i mužských reholí na Slovensku i mladí amatéri ju hrali s veľkým entuziazmom v Bratislave, Pezinku, Žiline … (2003-2004).
Spolupracuje s pezinským zborom Káčko a s chrámovým zborom Ad una corda ako skladateľka i textárka.
Od roku 2014 je členkou Spolku slovenských spisovateľov.
Jej prvú básnickú zbierku Čakám čas múdrych bláznov vydalo Knižné centrum Žilina (2011), zbierka Naboso / r, 2013/ a Pokropené nehou /r.2015 / vyšlo vo vydavateľstve Familiaris.
Obidve posledné zbierky ilustroval akademický maliar Milan Janík.
Ocenenia
Získala cenu primátora mesta Pezinok za zbierku básní Naboso, s prihliadnutím na dlhoročnú prácu s deťmi a mládežou v ZUŠ.
Básnik Teofil Klas (Jozef Zavarský) o nej vo svojej recenzii píše: „Naozaj málo je takých autorov (okrem už osvedčených, etablovaných), čo by ma boli svojou vnútornou kvalitou presvedčili, že majú čo povedať človekovi dneška – ale aj človekovi budúcemu, skrátka potomkovi – , že preciťujú seba, svoj život, svoje okolie, svoj vesmír, svoju spätosť s Bohom a s ľuďmi ako čosi zásadne bytostné, že sa cítia volaní a povolaní hovoriť prorockým jazykom bez ohľadu na to, či sa to ako také v spoločnosti vníma a reflektuje… Skrátka, je to vo svojich najlepších veršoch poetka par excellence.“
Ukážky z mojej tvorby
Ráno dokopy nič
(O hriešnosti)
Ráno dokopy nič
a predsa
deň toľko času
naprší
že hneď sa zotmie
a večer stojí
pred tebou
ako baran
a bezhlavo
naráža do tvojich
pozamykaných
a čerstvo napršaných
kaluží
Mapovanie
(Vietor vanie kam chce)
Z koralových útesov
pestrých fráz
Z ostrova agónie
(z modlitieb a hriechov)
Krikľavo tichá
v symbióze nálezov a strát
vypočítaná do mnohých otáznikov
z domova návštev v samote
bolestne pribitá o radosť
opustená šepkám stenám
do fortissima
ach Pane vezmi
vezmi si ma
Surovo narážam na prázdny priestor
svojej plnosti
Úplne a celkom
štíhla
v kontrapunkte
V legate prírody a kompromisov
pravdivo neskutočná
citlivá na bolestivé
staccata vzťahov
Bez hraníc
slobodne slobodná
úspešne neúspešná
vypadnutá
ťažká nota
zo života
hanblivo sa vyzliekam
v kriku svojho ticha
zo svojich
ilúzií
To vôbec nie je morbídne
Tá malá čiastočka
môjho ja
do ktorej podchvíľou
narážam ako do samoty
to si ty
(či ešte predsa ja
tak presne
nepresne určená miestom časom
spôsobom a najmä
príčinou)
Si tu pokojne mlčiaci
a tak presne neviditeľne prítomný
S úžasom pozerám
do požiaru svojho popola
a ďakujem ti
za ten zázračný orchester ticha
čo vo mne hrá
Nežijem už ja
Porciunkula
Kostolík malý
ktorého trámy
opravil svätý František
Z čoho ich staval
keď dodnes stoja
postavy živých jasličiek
Staval ich z túžby
z radosti zo sĺz
Z bohatstva ľudskej krehkosti
Toľko jej bolo
Kvitnú z nej chrámy
Človek sa jej už nepustí
Vtáčence pinky
škorce a drozdy
škovránky ranné vtáčatá
Koľko mu piesní
načvirikali
keď kŕmil slovom zvieratá
A čo mu voda
nažblnkala túžob
keď si z nej do rúk naberal
A bola čistá
Poznáš ten Prameň
Večnosť sa doňho pozerá
Guľovačka
Až ti raz poézia
navanie do pečiva
aj trochu peny z piva
nebudeš chcieť už
makové rožky
Snehom ťa prikryjú
ľadové bozky
studených bielych gulí
Hrajú ti na chrbte
Si terčom pre ne
Vyšla si na ulicu
v prestrelkovom smere
Hrajú ti toccatu
skúšajú fúgu
giocoso orchester
nepozná nudu
Zvládli už andante
teraz znie presto
Giocoso orchester
na ľade treskol
Len tvoja vetrovka
si nežne vláči
tú mokrú stopu
po bozkoch snehu v Rači
Tak pokračuj
Si ako slnečné ráno
čo sa mi postavilo
pred dvere
Pohybujem sa v ňom
a počúvam tú neuveriteľne
krásnu
cudziu reč
Zúfalo sa ti snažím
porozumieť
no ty sa len usmievaš
Si ako tajomstvo
Bezpečne cítim tvoj dotyk
v melódii lúk
v pevnosti koreňov stromov
i v lietajúcich
padáčikoch púpav
Si tak hlboko vo mne
že keď sa v noci prebudím
moje rozospané ja
si ťa poslepiačky nájde
Aj v spánku počujem
tvoj dych
a čosi nevýslovne krásne
mi šepkáš do tváre
Neviem to vôbec zopakovať
Viem iba že si prajem
počúvať stále
ten známy tajomný
šepot tvojich vĺn
Dýchaš
Dýcham
Tak pokračuj
Naboso
(…za Štefanom Sandtnerom)
Po rose tancuje
básnička bosá
Pribehni k nej a
v tráve sa posaď
Prižmúr si oči
dýchaj jej čaro
Málo je takýchto
chvíľočiek
Málo
Rýchlo sa vznáša a
tancuje letí
Spája sa s ozvenou
nebeských sietí
Nadýcha zemičke
úrodné zrnká
Kvapka z jej mokrých nôh
aj na mňa crnkla
Prižmúrim oči a
dívam sa za ňou
Chýbaš mi básnička
belasá studnička
s láskavou tvárou
Chýba len múdrym
bláznom a rose
Chýba len takým
čo chodia tiež
bosé